Dalmatian coast III.

Toto leto sme takmer celé strávili na Slovensku. Na bicykli, na horách, aj doma. Slovensko pre nás týmito mesiacmi nabralo iný rozmer. Koncom augusta, keď už u nás pomaly začínala jeseň, nám však začali chýbať diaľky a prekračovanie hraníc. Kúpili sme teda lístok na autobus a vybrali sa na jadranské pobrežie, kde sme už minulé leto cítili veľký pokoj a teplo, a nie len to fyzické.

Vystúpili sme v obľúbenom Primoštene, kde nás každé ráno vítalo krásne počasie, čerstvé (čokoládové) pečivo, a potom kniha, časopis a more. Pokojné večery pri/v stane, v tichu vĺn a slaného morského vzduchu. 

Postupne sme prechádzali dalmátskym pobrežím. Len tak sa presúvať, bez očakávaní a veľkých plánov. Chceli sme spoznať prímorské hory okolo mesta Omiš a Makarskej riviéry, pozerať na pláže a na ľudí zhora a nestretnúť v tých horách nikoho, len v správnom tichu premýšľať a potom v smiechu od toho všetkého odísť. Ešte tam ale musíme ísť, tie cesty, stromy, výhľady boli iné a veľmi príjemné.

Celé leto bolo takým, aké žiadne iné doposiaľ nebolo. Bolo zmesou všetkého, a keď sa na tie dni pozerám spätne, presne také živé sa mi páčilo. A teraz, keď je už neskorá jeseň a povinností nie je málo, sa niekedy strácam v pocitoch a chýba mi čas, no spomínam si na letné dni. Chcem z nich čerpať, z toho slnečného leta. A predstavujem si obrazy budúcich ciest, pozerám na mapy a obrázky a teším sa na všetko, čo príde.